24.01.2014 21:18
Drogy. Násilie. Závislosti. Napätie. Smrť. Ale aj originálny prístup, osobitosť, nezávislosť, fantázia, či neopakovateľnosť. Vitajte vo svete Darrena Aronofskeho, ktorého meno mnohým možno veľa nenapovie, avšak tituly Wrestler, Fontána a najmä nenapodobiteľný Requiem za sen poznajú nielen kluboví diváci.
Nedávno som v článku o filmovom festivale Sundance písal, aká je dôležitá jeho samotná existencia. Práve Sundance dal príležitosť zažiariť mnohým skvelým režisérom a Aronofsky je jedným z nich.
Darren doposiaľ natočil len sedem filmov, pričom tri z nich sú takmer neznáme. Už počas štúdií antropológie, animácie a hraného filmu na Harvarde natočil ako záverečnú prácu snímku o sociopatovi Supermarket Sweep s hercom Seanem Gulletteom (neskoršia hviezda jeho filmu Pí), ktorá sa dostala do finále National Student Academy Award a získala mnohé ocenenia. Pokračoval filmom Protozoa o troch priateľoch závislých na sledovaní televízie s herečkou Lucy Liu, ktorá mala vtedy za sebou iba epizódnu roličku v seriály Beverly Hills. Spolupracoval na ňom s kameramanom Matthew Libatiqueom, vďaka ktorému sa zrodilo viacero vizuálnych techník objavujúcich sa i v jeho nasledujúcich filmoch.
V roku 1996 začal Darren pracovať na ďalšom projekte, ktorý mu priniesol väčšie uznanie. Snímka Pí o geniálnom matematikovi, ktorý sa snaží pomocou Ludolphovho čísla predpovedať hodnotu akcií na burze. Thriller natočil na čiernobielu kameru pod vplyvom komixu Sin City, pričom niektoré scény sú natočené metódou, keď kameru pripevnili na hercovo telo, aby bola výsledkom väčšia autenticita a napätie. Filmy s tematikou matematických géniov sú divácky populárne, avšak veľmi schematické, nakoľko ich robí Hollywood vo svojich štúdiách pre mainstreamových divákov. Dobrý Will Hunting s rozpočtom 10 miliónov USD zarobil iba v USA 140 miliónov a Čistá duša cez 170 (pri rozpočte 60 mil.). Hoci to nie sú zlé filmy, niečo im chýba., napriek tomu, že na prvý pohľad majú všetko – známych hercov, renomovaného režiséra, štúdio, ktoré za nimi stojí, reklamu, a v neposlednom rade minimálne nomináciu na Oscara alebo Zlatý Glóbus. Takisto však majú šablónu, ktorej sa držia, a tak do sveta filmu neprinášajú nič nové – to isté ako americké muzikály z posledných rokov. Aronofsky však okrem čiernobielej zrnitej kamery do filmu zakomponoval dynamickú hudbu, strihové vychytávky, sugestívnosť, naliehavosť, depresivitu a takisto tému, ktorá sa nemotá okolo života hlavnej postavy, ale konkrétneho problému. Film, na ktorý zháňal peniaze dva roky, si zo Sundance odniesol cenu za réžiu. Do kín však dostal až o dva roky neskôr a odišiel z nich s 50-dolárovým ziskom.
Medzi filmársku špičku sa Aronofsky etabloval nasledujúcim filmom. Requiem za sen je film, na ktorý nezabudnete. Jeho nosnou témou sú drogy a závislosť ako taká - na drogách, sexe, túžbe po úspechu, peniazoch, uznaní, láske. Každá postava je na niečom závislá a pre svoju dávku klesá až na samé dno. Amputovaná ruka, psychiatria, predávanie seba samého (scéna, keď Jennifer Connelly ako Marion leží na gauči schúlená do klbka s „odmenou“ za predanie svojho tela patrí pre mňa k absolútnym vrcholom filmu). Z mladých ľudí sa počas filmu rozdeleného do troch období stávajú trosky a ich americký sen je dosnívaný. Snímka nakrútená tzv. hiphopovou montážou strieda rýchle strihy a rôznymi zábermi a uhlami kamery vytvára stiesnené pocity. Najviac v momentoch, kedy postavy užívajú drogu: dávka, zapaľovač, zohrievanie, striekačka, prúdenie krvi, rozšírené zreničky, úľava. Dávka, zapaľovač, zohrievanie, striekačka, prúdenie krvi, rozšírené zreničky, úľava. Väčšina filmov obsahuje 600 až 700 strihov; Requiem za sen viac ako 2000. Hudba vynikajúceho Clinta Mansella a zvukové efekty dotvárajú vizuálne prostredie. Aronofsky na konci filmu za doprovodu mystickej ústrednej melódie strieda asi polminútové zábery na hlavné postavy, ktoré práve prežívajú niečo, čo ich navždy poznačí. A vás tiež, ako celý tento film. Herecké výkony sú vybičované na maximum, predstaviteľka hlavnej úlohy Ellen Burstyn si za úlohu milujúcej matky závislej od televízie a tabletiek vyslúžila nomináciu na Oscara a celá snímka rady filmových cien z rôznych festivalov. V Cannes si film vyslúžil 13-minútové standing ovation.
V roku 2002 sa chystal natočiť Fontánu s Bradom Pittom a Cate Blanchett v hlavnej úlohe. Avšak Pitt mal vtedy rozrobený iný projekt a Fontána uzrela svetlo sveta až o 3 roky neskôr s Hughom Jackmanom, režisérovou životnou partnerkou Rachel Weisz a rozpočtom skresaným na polovicu. No ja som rád, že zo spolupráce s Pittom zišlo. Bez veľkých štúdií a bez publicity si Aronofsky mohol zachovať pôvodnú víziu. Výsledkom tak ostáva vizuálne dokonalá komorná nezávislá dráma za menej peňazí, ale s myšlienkou.
„What If You Could Live Forever? What If You Could Live Forever? Death frees every soul.Death as an act of creation. What if you could love forever?Death is the road to awe.“ That's the point.
Film je rozdelený do troch línií, v každej vystupuje muž a žena v rôznych dobách. Je to jeho najkomornejšia snímka, pritom epická, vizuálne neskutočne spracovaná, vygradovaná a filozoficky náročná vec s obrovským emočným nábojom. Hlavnou myšlienkou je hľadanie večného života ako snaha zachrániť život ťažko chorej blízkej osoby. Dejové línie sa pravidelne striedajú, divák ale musí byť koncentrovaný, hoci audiovizuálny vnem potláča ten dejový. Aronofskeho už dvorný kameraman Matthew Libattiquesa, ako i v predošlých snímkach, pohral s farbami a snímacou taktikou. Vo filme ide o realitu, kde večný život a večná láska sú akoby hlavné bláznivé predstavy ústredných postáv. Ale čo keď to nie sú iba predstavy, čo ak to takto naozaj môže byť? Vo Fontáne to ide, a je nádhera žiť vlastný nesmrteľný život.
Doposiaľ jeho posledným filmom je športová dráma Wrestler, kde dal šancu zažiariť zhasnutej hviezde Hollywoodom odpísaného Mickeyho Rourka, a ktorá má s jeho predošlými filmami spoločného len veľmi málo. Robin Raminsky, starnúci wrestler privyrábajúci si vykladaním tovaru v supermarkete a po víkendoch meniaci sa na Rama, udržiavajúceho si slávu exhibičnými zápasmi v malomestách, je mimo ringu nik. Po infarkte sa snaží usporiadať si hodnoty, pričom sám zvádza boj v sebe samom – posledný zápas v kariére, ktorý by ho mohol stáť i život, no spojený s nehynúcim statusom legendy alebo odpustenie dcéry a vízia obyčajného života? Popri vykresľovaní Ramovho života ponúka režisér pohľad na wrestling ako šport a reálny život zápasníkov. Ram v podaní Rourka je autentický, obyčajný chlap, na prvý pohľad drsný, no sympaťák, ktorý zabudnutého herca dostal opäť na výslnie. Herci, hoci roky hrajúci v Hollywoode, no nikdy nie veľké roly, dodali filmu uveriteľnosť, punc civilnosti bez pátosu a hollywoodskej pozlátky. Film neprináša nové životné pravdy, nemoralizuje, ukazuje drámu a život človeka taký, aký je. Po predošlých dielach snímka s jednoduchým a ľahko zrozumiteľným scenárom, ktorá dáva možnosť vyniknúť charakterom. Výsledok? Cez 30 filmových cien a dve nominácie na Oscara za herecké úlohy.
Momentálne má Aronofsky plné ruky práce s filmom Black Swan o primabalerínach s Natalie Portman, Winonou Ryder či Vincentom Casselom. Už teraz je jedno isté – máme sa na čo tešiť. Aronofsky je režisér, ktorý si zachováva status samostatnosti a teda určitú nezávislosť od filmových korporácií. Na jeho filmy sa nikdy nestáli a pravdepodobne ani nebudú stáť rady pred kinosálami, je však uznávaný tak divákmi, ako i kritikmi, pričom žiadna vec, ktorú svetu doteraz ponúkol, nesklamala.
